"Poznáme pekný príklad a svedectvo svätej Bernadety (1844 – 1879), ktorú po zjavení Panny Márie v Lurdoch vyšetrovali a skúmali pravosť toho, čo hovorí. Presviedčali ju, že si to vymyslela a nik z tých, ktorí ju vyšetrovali, jej nechcel veriť. Svätá Bernadeta má k týmto ľuďom krásny Boží postoj, keď hovorí najviac protestujúcemu vyšetrovateľovi: „Ja tu nie som na to, aby som vás presvedčila, mám vám to len oznámiť.“

Aj my sme tu nie preto, aby sme niekoho nasilu presvedčili, nech je veriaci, ale sme tu preto, aby sme vierou, ktorú sme prijali, mohli ľuďom oznámiť, kde je naše bohatstvo, kde je náš poklad, a nehanbili sa vydávať svedectvo o tom, komu sme uverili (pozri 2 Tim 1, 12). Život kresťana je na očiach tohto sveta, preto je potrebné v tomto zdravom zmysle a smere provokovať. Nie negatívne, násilne, nechutne, dotieravo, ale s nákazlivou ponukou krásnych a pozitívnych ľudských hodnôt. Možnosti k tomu máme každý deň, ako sa to spieva v jednej kresťanskej piesni: „...nečakaj na svoj deň, na svoj čin, každá chvíľa sa ti ponúka“. „Kristov učeník si nemá vieru len zachovať a z nej žiť, ale ju má aj vyznávať, s istotou o nej svedčiť a šíriť ju...“ (KKC, 1816), „až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8).

Tak povzbudzoval už Pán svätého Pavla: „Neboj sa, len hovor a nemlč, veď som s tebou...“ (Sk 18, 9). „Budúcnosť kresťanstva je v jeho pravdivosti. Bez obalov, bez fráz budeme rozprávať, čo cítime a čo myslíme, musia to byť doslova svedectvá nášho života, a len táto pravda, žitá a úprimná, nás zachráni a vyslobodí“ (A. Srholec: Ako čerstvý chlieb, 7). Lebo „dnešný svet počúva radšej svedkov než učiteľov a učiteľov len vtedy, keď sú aj svedkami“ (pápež Pavol VI., 1974). Nech k tomu poslúži aj táto zbierka myšlienok."